Kapitola 15 Jedinečný
" Kam to ideme?" spýtala som. Sev ma len ťahal za sebou.
Nemohli sme ísť do Rokvillu, lebo ten sme už dávno nechali za sebou. Nemohli sme byť ani veľmi ďaleko...
" Uvidíš. Nie je to síce originálne, lebo mi o tom mieste povedal Regulus, ale..."
" Ale čo?"
" Ale je to nádherné miesto."
" Severus? Si si istý, že ideme správne? Už si tu dúfam bol..."
Sev sa iba usmial.
" Už som sa tu raz bol pozrieť. Naozaj krásne miesto." povedal a odhrnul nám spred cesty spleť konárov.
To, čo som vtedy uvidela mi vyrazilo dych. Nikdy som nič také nádherné nevidela. Bola to malá lúka, cez ktorú pretekal potok. Bola veľmi podobná tej našej doma, ale aj napriek tomu že mrzlo, rieka tiekla.
" Zatvor si ústa, lebo ti do nich nasneží." upozornil ma pošepky Sev.
" Ach, naozaj...je to tu náderné."
" Viem. Poď, sadni si, v taške mám deku..."
Lenže z tašky nevybral len teplú deku, na ktorú sa dalo pokojne sadnúť, ale aj blkotajúci oheň v pohári. Večný oheň.
" Je to od teba milé. Je to tu akési zvláštne..."
" Nebojíš sa hádam?"
" Či sa bojím? Nie...som predsa s tebou. S tebou je aj strach nádherný."
" S tebou by bolo nádherné hocičo...aj smrť." zasmial sa, keď som sa znepokojene striasla. " Ale neboj sa, budem sa od takýchto krásnych chvíľ držať čo najďalej."
" Tak to dúfam."
" Lily? Chceš počuť...no, povedzme legendu o tomto mieste?"
" Ak nie je strašidelná, tak áno. Samozrejme."
" No...nemôžem ti zaručiť, že v istých momentoch sa nebudeš triasť, ale..."
" No hovor."
" Kedysi chodili na Rokfort dvaja študenti...boli do seba zaľúbení. Raz sa rozhodli ísť na čistinu kdesi blízko Rokvillu. Bola vtedy studená zima, sneh sa úplne sypal a vietor lámal stromy. Ale Severus - no, áno, tak sa volal ten chlapec - sa spoliehal na svoje podľa neho obdivuhodné magické schopnosti. Vyčaroval večný oheň, zaklial plášť tak, aby cez neho neprenikol chlad a topánky si upravil, aby mu nepremokali. A tak sa vydali s dievčinou na lúku. Boli tam dlho, až kým slnko nezapadlo a potom sa vydali na cestu naspäť do hradu. Dlho blúdili, až nakoniec našli miesto, kde tiekol potok, iba taký malý pramienok. Lenže Severus na niečo zabudol - hoci začaroval svoje oblečenie, oblečenie svojej priateľky nechal tak a tá potom zamrzla od chlanej vody. Chlapec to nezniesol, a tak vošiel do rieky a zamrzol s ňou."
Pozrel na mňa, či toho na dnes nemám dosť. No, je pravda že to nie je ľahká rozprávka pre deti, ale mne sa veľmi páčila.
" Hovorí sa, že hoci ich telá zamrzli, ich srdcia tlčú ďalej a dávajú rieke život, preto tečie aj v zime a preto na ňu chlad nemá žiadny vplyv."
Chvíľku som mlčala, no potom ma niečo napadlo.
" Odkiaľ to poznáš?"
" Od mamy. Hovorila mi to, keď som bol malý, ak ovšem mala čas, čo sa nedialo často...ale bola to moja aj jej obľúbená legenda..."
" A ten Severus...tvoje meno....voláš sa podľa neho, však?"
" Máš postreh. Severus inak znamená aj chladný, myslím že sa tým narážalo na to, že zamrzol v rieke..."
Pevnejšie som ho chytila za ruku.
" Čo ti je?"
" Teraz sa bojím. Čo keď mi ujdeš do tej rieky?!"
" Neujdem. To ťa ubezpečujem." povedal príjemným hlasom a mňa to úplne upokojila. Pocítila som jeho teplé objatia a hneď mi bolo lepšie.
Tak sme tam len sedeli a rozoberali sme našu legendu, až kým nás to už prestalo baviť a šli sme späť. Aj tak to ale boli nezabudnuteľné Vianoce...
"