Kapitola 14 Vianoce
Ráno som sa zobudila a prvé čo mi udrelo do očí bola veľká kopa darčekov. Koláče a nová kniha od rodičov, čokoláda od Tuni ( pichali ma výčitky svedomia, lebo ja som jej nič neposlala. Zase, aj to je možné, že ju k tomu prinútili rodičia. Dúfam, že tá druhá možnosť. Potom som tam našla balíček z Medových labiek, cukrové brká, lízatká, Bertine fazuľky každej chuti a asi tona iných vecí. Na kartičke bolo napísané, že škatuľa je od Vicky, Mary, Bonnie, Jamieho, Siriusa a Rema. Bolo to od nich milé, nečakala som to.
Viac ako všetky tieto darčeky ma však potešil jeden jediný, ktorý sa rozmermi ani hmotnosťou nedal k nim prirovnať. Bola to malilinká škatuľka položená na vrchu kopy, zviazaná zlatou stužkou. Ak sa mám priznať, tušila som, od koho je. Ale kedy preboha to stihol? Veď včera bol celý deň so mnou a s Regulusom, vraveli to aj chlapci z tímu, tak ako potom... fakt som to nechápala.
To, čo som videla v škatuli, ma prinútilo niekoľko minút sedieť s otvorenými ústami.
Bol to nádherný biely kameň, vyleštený a opracovaný do srdca. Nikde v Rokville ani v Šikmej uličke som ho nevidela, a tento výstavný kúsok by určite patril do výkladov, tak ako potom...?
Netušila som, že je až taký dobrý čarodejník. Rozmýšľala som, ako dlho mu asi trvalo vytesať kúzlami túto nádheru. Žeby začal niekedy cez prázdniny...možno. Ja neviem.
Potom tu ešte bolo, skadiaľ ten kameň zohnal. Vyzeral ako krištál alebo diamant, ale nemohol byť, pretože to by bolo príliš drahé a podľa Denberovho zákona o formovaní neživých prírodním kúzlami aj pekelne ťažké. Opracovať taký diamant trvá možno aj rok. Nedalo mi, no v tom sa mi jasne vybavila jedna scéna...
Vtedy boli prázdniny, a ja a Sev sme sedeli pri rieke. Spolu s vodou sa hnali aj kamienky, vyleštené okruhliačiky. Niekoľko z nich sa vyplavilo aj na breh...
Sev si vyzul topánky a vyhrnul nohavice.
" Kam ideš?"
" Do vody predsa."
Povedal a bez ďalších slov vošiel do vody.
" Je príjemná. Nepridáš sa?"
Mala som na sebe len šaty, tak som pokojne šla za ním. Dávala som si pozor na kamene, ale aj tak som na jeden stúpila.
" Au, do frasa... hlúpe kamene..."
" Bolí?"
" Hm, ani nie." povedala som a radšej som odtiahla nohu z toho miesta. nemusel to byť ani kameň, pokojne tam mohlo byť aj rozbité sklo.
Severus sa len bez slova naklonil dopredu a zdvihol z vody zahrotený kameň.
" Tento?"
" Aha, myslím že hej."
Neodpovedal, len si lesklý kameň schoval do vrecka a vošiel ďalej do vody.
Aspoň som vedela, skadiaľ sa ten kameň zobral. Zakvačila som ho na retiazku, ktorú som našla v krabičke.
***
" Aké si mal Vianočné ráno?" spýtala som sa Seva, keď som ho stretla vo Veľkej sieni, teraz veľkolepo vyzdobenej. Ako vždy na Vianoce. Za tých šesť rokov na Rokforte som si na túto výzdobu zvykla, že Vianoce bez nej si už neviem ani predstaviť.
" Výborné. Tá kniha bola perfektná."
" Ale vôbec nie originálna. Na rozdiel od teba..."
" ...si to nepokašlala. Ja som mal len dobrý nápad, to je všetko."
" Tak sa ti ten nápad vydaril. Bol totiž jednoducho perfektný... ešte som taký nedostala."
" To rád počujem."
" Veď ja viem! A to kvôli tomu sme včera neboli v Rokville?!"
" Ha! A kedy som ti ja povedal, že to bol jediný darček? Len si na to počkaj."
" začínam byť nedočkavá."
Mala som ale pocit, že krajšie Vianoce už mať ani nemôžem. Milujem prekvapenia.
" Musíš sa dočkať. Nebudem ti predsa kaziť prekvapenie."
" Veru. Nekaz."