Kapitola 17 TriS
" Lily! Lily, už si to počula?" bežala za mnou Vicky.
" Čo je?"
" Pre...premie...kurzy..."
" Ako?" spýtala som sa nechápavo. Vicky najprv nabrala dych, a potom sa pokúsila ešte raz:
" Budú premiestňovacie kurzy."
Sevovi, ktorý stál vedľa mňa, zvláštne zasvietili oči. Aj ja som bola rada.
" To je super."
" Budú už dneska."
" Budeme tam." povedali sme obaja nadšene.
***
Veľká sieň bola preplnená študentmi. Štyri stoly boli preč a mňa napadlo, aké by to bolo bez fakúlt. Možno by potom študenti viac spolu vychádzali. Nikto zo Slizolinu sa nekamarátil s Chrabromilčanom, len preto že to bola tradícia. Niekoho však tradície nezaujímajú.
" Volám sa Thomas Traskot, a budem vašim učiteľom premiestňovanie. Musíte si zapamäteť, že pri premiestňovaní su najdôležitejšie tri S - smer, sústredenie, sila vôle!"
Niektorý sa zachechtali, iný sa na Traskota pozerali úplne vážne, v sieni však nevládlo ticho. Traskot sa musel usilovať, aby ten krik prekričal.
" Ticho!" skríkla pani profesorka McGonagallová a ako chcela, tak sa aj stalo. Sieňov sa rozlahlo dokonalé, napriek tomu však nezvyčajné ticho.
" Ďakujem." Traskot sa naklonil smerom k nej. " Takže, svoju myseľ musíte úplne sústrediť na smer. To bude v tomto prípade vaša obruč."
Všetci sa začali strkať a sácať, chceli byť čo najbližšie ku svojím kamarátom, aby sa s nimi mohli cez Traskotov výklad rozprávať.
" Hej ty tam!" nahnevane pozrel Traskot na jedného Slizolinčana. " Toto nie je zábava!"
" Takže, "znova si odkašľal " Sústredte sa. Túžbu premiestniť sa musíte cítiť v celom vašom tele. Sústredte sa!"
Sieň sa naplnila červenajúcimi sa žiakmi. Niektorý sa sústredili tak silno, ža zabudli dýchať.
" Potom sa pokúste pohnúť silou vôle!"
Všetci sa otočili na mieste, zatackali sa, ale nikomu sa to nepodarilo. Niekoľko žiakov do obruče preskočilo, ale potom sa skleslo vrátilo na miesto.
" Nevadí, skúsime to ešte raz."
A tak sme skúšali. No po piatich pokusoch mal každý z troch S len smer - sústredenie nevydržalo ani sekundu a sila vôle sa vytratila hneď po prvej minúte.
A znova...šiesty, siedmy krát.
Aj napriek tomu, že nádej zomiera posledná, tá naša už pomaly začínala vykrvácať. Každým neúspešným pokusom mala bližšie ku smrti...
Keď v tom..
Niečo puklo, ako keď sa zlomí poriadny kus dreva, každý sa obzeral a Traskot zhíkol, až som musela poskočiť. Ticho sa zase kamsi zatratilo. Aj ja som obzrela, a skoro my oči vyskočili, lebo
Bonnie nestála vedľa mňa, ale predo mnou.